EBONY AND IVORY

            Na jeseň roku 1983 privítal Dom seniorov v New Jersey svoju novú obyvateľku, pani Margarétu Patrickovú. Bola to černoška. Jej príbuzní ju do domova priviezli, aby tam mohla začať fyzioterapiu. Keď ju riaditeľka domu večer predstavovala v jedálni ostatným, všimla si, že oči pani Margaréty akosi zvláštne hľadia na klavír, ktorý tam stál. „Stalo sa niečo?“ opýtala sa riaditeľka Margaréty. „Ani nie, iba je mi vždy do plaču, keď vidím klavír. Pred mojou mozgovou príhodou bola totiž hudba pre mňa všetkým.“
            Riaditeľka sa zadívala na Margarétinu ochrnutú pravú ruku. A zrazu dostala nápad. „Počkajte tu, hneď sa vrátim,“ povedala. O chvíľu jej predstavila istú ženu: „Margaréta, toto je Rút Eisenbergová. Aj ona hrala – podobne ako vy – na klavír, až kým nemala porážku. Ona pre zmenu nemôže používať svoju ľavú ruku. Vy máte zdravú ľavú ruku, ona zasa pravú. Čo keby ste to spolu skúsili?“
            Ženy na seba pozreli. „Vedeli by ste zahrať Chopinov valčík Des dur?“ opýtala sa Rút Margaréty. Margaréta prikývne. Spolu sa teda posadili na lavičku ku klavíru. Rút naľavo a Margaréta napravo, a začali hrať. Dve zdravé ruky – jedna čierna a druhá biela – sa začali ladne pohybovať po čiernych a bielych klávesoch klavíra.
            Od tej chvíle sedeli spolu za klavírom stovky ráz. Vystupovali na javiskách, v školách, v kostoloch, rehabilitačných centrách, v televízii... Ľudia ich začali nazývať podľa farby ich pokožky ebenom a slonovinou – anglicky Ebony and Ivory.
            Hudba opäť zmenila ich život. A možno ani nie tak hudba, ako skôr lavička, na ktorej pri nacvičovaní spolu sedávali. Postupne zisťovali, že majú veľa vecí spoločných. Obe sú staré matky, vdovy, obe stratili synov. Obe však majú stále čo dávať – a teraz dokonca ešte viac, keď majú jedna druhú a môžu si vzájomne pomáhať. Stali sa z nich priateľky.

            Tento skutočný životný príbeh dvoch handikapovaných žien je poučný aj pre nás. Pretože každý z nás je istým spôsobom obmedzený a nedokonalý. Všetci sa navzájom potrebujeme. Jeden rád upratuje, ale nerád žehlí, iný vie variť, iný strážiť a zabávať deti, ďalší je trpezlivý pri učení, niekto bez problémov opraví pokazené veci. Vieme, že v živote to takto funguje. Ale platí to aj o duchovných daroch.
            Ako jednotlivci môžeme mať „slabé“ hlasy, no keď ich spojíme, môže z toho vzniknúť ohromná pieseň na Božiu slávu.